Biela sobota

Biela sobota

Evanjelium podľa  Lukáša, 23.kapitola, verše  50-56

50 „Tu istý muž menom Jozef, člen veľrady, dobrý a spravodlivý muž 51 z judského mesta Arimatie, ktorý nesúhlasil s ich rozhodnutím ani konaním a očakával Božie kráľovstvo, 52 prišiel k Pilátovi a vyžiadal si Ježišovo telo. 53 Keď ho sňal, zavinul ho do plátna, uložil do hrobu vytesaného v skale, v ktorom ešte nikto nikdy neležal. 54 Bol prípravný deň a už nastávala sobota. 55 Sprevádzali ho ženy, ktoré prišli s Ježišom z Galiley. Videli hrob aj to, ako bolo uložené jeho telo. 56 Potom sa vrátili a pripravili voňavé oleje a masti. Ale v sobotu podľa príkazu zachovali pokoj.“

Člen veľrady, Jozef z Arimatie, prichádza vypýtať telo Krista, aby ho mohli pochovať. On bol jeden z tých, ktorý nesúhlasil, aby Ježiša odsúdili na smrť. Veril v Krista.  Bol statočný.  Určite aj v jeho srdci bol strach, ale vedel, čo má spraviť.  Nebál sa ani Piláta, keď si prišiel vypýtať telo. Zvyčajne trestancov, ktorí umreli takouto smrťou nepochovávali, nechávali ich niekde v kope iných tiel, alebo ich ešte potupili a nechali ich v poli nejakého žobráka. Jedine rodina, matka, mohla vypýtať telo, aby ho pochovala. Ale tu pred Pilátom nestála Ježišova matka, stál tam Jozef, jeden z veľrady starších.

Ježišovi učeníci sa báli, stratili blízku osobu, ktorú milovali a nasledovali. Cítili sa bezradne a smutne. Aj my často, keď stratíme niekoho vzácneho pre nás, niekoho koho sme milovali, sa cítime smutne, bezradne, na konci našich síl. Ten žiaľ a bôľ je veľmi ťažký.

Aj v dnešnej dobe koronavírusu počujeme stále o stratách ľudí, ktorých sme poznali. Ľudí, ktorí mali rodiny, priateľov a my sami ťažko prijímame to, že už nie sú medzi nami, že  ich už neuvidíme, že už ich nebudeme počuť. Máme strach. Sme ako učeníci, ktorí zabudli na Ježišove slová, keď hovorí: „Zborím tento chrám a za 3 dni ho postavím.“ My už vieme, že ten chrám bolo Jeho telo. Učeníkom povedal, že vstane z mŕtvych. Ale aj tak neverili, že sa to tak stane.  Nemali silnú vieru, verili v to, že ak človek umrie, tak mŕtvym aj zostane. Ale zabudli na jedno. Ježiš nebol len človek, bol to Boží Syn.

S apoštolmi nás spája to, že neveríme. Pochybujeme o tom, že raz, keď príde Ježiš, vstaneme z mŕtvych. Bojíme sa smrti.

To, čo nás však oddeľuje od smútku apoštolov v sobotný deň, je skutočnosť, že my vieme, že Ježiš vstal z mŕtvych. Nezostal v hrobe a naplnilo sa to, čo povedal. Vieme, že žije a ako On žije, budeme aj my.

Nemusíme sa báť smrti, lebo Ježiš porazil smrť svojim slávnym vzkriesením. Smrť je len zastávka. Je to zastávka pred niečím úžasným, čo nás len čaká. 

Preto, keď sa lúčime s rodinou, blízkymi alebo priateľmi, nelúčime sa s nimi na veky. Lúčime sa s nimi len na chvíľu. Raz sa všetci stretneme a budeme stáť pred Bohom spolu. To je naša istota. Sme si istí aj v čase neistoty. Vieme, že Boh sa o nás postará za každých okolností. Nenechá nás trpieť nad mieru, naše bremená nesie s nami. A ak už nevládzeme, dá nám odpočinok. Raz sa už nebudeme trápiť tým, čo bude. V nebeskom kráľovstve nebude zlo, nebude trápenie a ani súženie. Bude tam len pokoj!

Modlime sa:

Milý náš Pane Ježiši Kriste, v pokore a v zármutku odprevádzame Ťa v duchu k hrobu v nádeji, že Otec nebeský nedá vidieť svojmu milovanému porušenie a aj my budeme utvrdení vo viere, že smrť, peklo, hriech a diabol nemajú poslednú moc. Nikdy nie sme bez nádeje, keď sa k Tebe utiekame, lebo vieme o zasľúbení víťazstva Božej moci nad smrťou. Prosíme, Pane, pomáhaj nám mŕtviť svoje telo a napriek všetkým biedam očakávať deň vzkriesenia na oslávenie, aby naša radosť bola úplná naveky. Amen!

Otčenáš...