Nedeľa Deviatnik
1 Ak je teda nejaké napomenutie v Kristovi, ak je nejaké povzbudenie lásky, ak je nejaké spoločenstvo Ducha, ak je nejaký súcit a milosrdenstvo, 2 naplňte moju radosť: zmýšľajte rovnako, majte rovnakú lásku, buďte jedna duša a jedna myseľ, 3 nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnotnejších než seba, 4 a nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných. (Filip 2, 1-4)
Na internete som natrafila na zaujímavú ponuku. Cestovná kancelária ponúka zájazdy za tichom. Ubytujete sa v chrámovom komplexe v Tibete alebo Nepále a trávite dni v tichu. Aj tu na Slovensku je čoraz viac ponúk stráviť svoju dovolenku v tichu v lese, v domčeku postavenom v hore, na stromoch, mimo civilizácie, dokonca vraj aj v úplnej tme v miestnosti.
Ľudia sú ochotní za ticho a samotu zaplatiť. Samota pomáha budovať. Pomáha počuť svoje vlastné myšlienky a utriediť si ich. Vyčistiť si hlavu.
Najskôr je však dôležité povedať, že ticho a samota nie je to isté, čo opustenosť. Opustenosť nás ničí. Opustený sa môže cítiť človek aj medzi množstvom iných ľudí, vo veľkej rodine, na materskej dovolenke s milovaným dieťaťom, vo vlastnom dome. Opustení sa cítime, keď sme bez partnera. Mnohé vdovy sa cítia opustené, ale nedokážu byť sami. V každej chvíli dňa musia niečo robiť- okolo domu, v záhrade, v kuchyni, starať sa o deti (vnúčatá), zapnúť si rádio či televízor... nedokážu byť sami v tichu so sebou. Pretože to bolí. Pretože sa odrazu cíti človek bez pomoci.
Ak sa cítime opustení, mali by sme tento pocit zmeniť a vyťažiť z neho. Zmeniť ho na dar samoty. Verte mi, tiež sa cítim opustená. Človek s Bohom zmení opustenosť na samotu. Samota neznamená byť bez pomoci, ale naopak, je to možnosť, ako tú pomoc nájsť. V samote k nám hovorí Boh. Boh hovoril k Eliášovi v tichom šeleste (to sme spomínali v kázni aj minulý týždeň). Pán Ježiš odchádzal do samoty- na púšť, more, vrch... Keď potreboval samotu Ježiš, prečo si my myslíme, že ju nepotrebujeme?! Doslova by sme ju mali vyhľadávať.
V samote sa stretávame sami so sebou. Máme možnosť nastaviť si zrkadlo, pozrieť do hĺbky našich pocitov. Počúvať sám seba a svoje potreby. Zistiť, čo máme radi a čo sa nám páči a čo naopak nie. Zistiť, aké sú naše limity. Ono si to vyžaduje aj dávku odvahy- byť so svojim strachom, úzkosťami, hriechmi.
Mnoho ľudí práve preto od samoty uteká. Ani nevedia ako byť sami. Najmä dnes v dobe „inteligentných“ telefónov. V posledných dňoch sme strávili dosť času v čakárňach. Všetci mali v rukách telefóny. Len aby robili nejakú činnosť. Vieš byť sama/sám? Ak nie, tak prečo? Vyhraď si čas na samotu s Bohom. Ak k nám vtedy prichádza mnoho myšlienok, môžeme z toho byť nepokojní. Skúste si ich zapisovať na papier, do zošita. Škoda, že tak málo ľudí si dnes píše denník. Skúste napísať svoj životopis. Ako dedičstvo pre deti. Človek, ktorý žije s Bohom a dôveruje Bohu sa nebojí napísať ani svoj životopis, ktorý má odznieť na jeho pohrebe, nebojí sa vybrať piesne, čo sa majú spievať, text z Písma, či modlitbu. Toho sa netreba báť, je to súčasť života s Bohom.
Len málo ľudí dokáže byť v tichu. Premýšľať. To je ten čas, kedy sa začneme rozprávať s Bohom. Páči sa mi výzva (už som ju raz spomínala): Nemôžem v noci spávať. Pravidelne sa zobudím a dlhé hodiny ostávam hore. To je chvíľa, kedy mi Boh chce povedať: teraz máš čas, poďme sa porozprávať.
Ak sa chceme v živote posúvať ďalej a dozrievať (čo je naša celoživotná úloha) tak potrebujeme samotu. Samotu v ktorej vlastne nikdy nie sme sami, lebo práve tam je s nami Boh. Preto sa nemusíme báť byť sami.
Jednej kresťanky sa pýtali, či sa nebojí ísť sama do lesa. A ona odpovedala: Nie, veď sme tam štyria- Otec, Syn, Duch Svätý a ja. Pozvime do samoty Boha.
V Biblii však čítame, že všetko má svoj čas. A tak by sme mohli v tejto chvíli povedať: ako má čas samota, tak je aj čas na spoločenstvo. Tak nás vedie aj dnešný text, keď Pavol hovorí, že beží beh viery sám, ale zároveň ho beží pre iných.
Spoločenstvo je veľmi dôležité. Boli sme stvorení do vzťahov. Keď Boh stvoril človeka, povedal: Nie je dobré, aby bol sám. A stvoril ďalšieho. Ak sa dostaneme mimo spoločenstva, tak vyhasneme. Ako polienko v ohni. Ak sa dostane mimo ohniska, postupne vyhasne.
Dokonca je spoločenstvo jedným zo znakov učeníctva. V Jn 13, 35 čítame: Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému.
Vo vzťahoch s druhými spoznávame lepšie aj samých seba. Ako sa hovorí, kameň sa obrusuje kameňom. Biblia je plná usmernení pre vzťahy, rôzne vzťahy: priateľské, kresťanské, manželské, rodičov a detí, ale aj pánov a otrokov, čo na dnešnú dobu by sme mohli povedať- nadriadených a podriadených. V každom liste v Novej Zmluve sa riešia vzťahy v spoločenstve.
Vzťahy sú niekedy aj zraňujúce. Určite poznáte človeka, ktorý sa radšej vyhýba vzťahom, možno sami sa niektorým stretnutiam vyhýbate, lebo sa cítite potom zranení, sklamaní, odmietnutí. A my sa chceme chrániť pred bolesťou. Vzťahy sú niekedy také. Boh stvoril človeka pre vzťah v prvom rade so Sebou. Ak keď to bolo pre Boha sklamanie, zranenie, odmietnutie, aj tak to s ľuďmi nevzdal. A nechce to vzdať ani s tebou , milá sestra, milý brat, aj keď Ho často zraňuješ. To sa určite deje. Každý jeden z nás Boha zraňujeme. Luther povedal: Ešte len ráno otvorím oči, už Boh a dosť nechválim. To mu iste spôsobuje bolesť. No On aj tak sa vo svojom milom Synovi, Ježišovi Kristovi ku mne skláňa každý deň.
Boh nás pozýva dnes k odvahe. K odvahe byť sám, aj odvahe byť v spoločenstve. Buď odvážny boží bojovník.
My sme tí šťastný, lebo vieme, že patríme Bohu. Žime tak- ako patriaci Bohu. Nelámme nad nikým palicu, lebo Boh ju nad nami nezlomil. My sme tí vyvolení. Čo nám dáva právo byť k druhým tvrdý, ak Boh k nám je milosrdný?!
Ak Boh k nám vystiera ruky plné odpustenia a lásky, prečo tak nerobíme aj my? Okolo nás je mnoho ľudí, ktorý potrebujú našu pomoc. Tak za tými dverami je naša misia. Tam nás Boh vysiela slúžiť. Niekto ťa tam vonku potrebuje. Jeden telefonát, či správa môžu niekomu veľmi pomôcť, dať mu radosť. Milé slovo, pozdrav ráno v potravinách, na úrade, na pošte (kým ju máme), na ulici... K tomuto nás vyslovene Ježiš vysiela.
A nie preto, že by nám dal za to odmenu, alebo sme sa tým mohli chváliť. Práve naopak- je to služba a my sme služobníci. Je to dokonca naša povinnosť. V evanjeliu sme počuli, že keď čokoľvek urobíme, máme vyznať: Neužitočný služobník Boží som. Nemusíme urobiť všetko, ale urobme niečo.
Buďme odvážni. V samote aj v spoločenstve.