Na Hospodina volal som zo svojho súženia a On ma vyslišal. Keď prahla duša moja vo mne, na Hospodina som sa rozpomenul. Ale ja s hlasnou vďakou budem Ti obetovať a splním, čo som sľúbil. U Hospodina je vyslobodenie. (Jon 2, 3.10)
Máte radi hru na schovávačku? Udivuje ma, ako taká obyčajná hra pretrváva toľké generácie a že sa ju radi zahrajú aj títo naši najmenší dnes. Ak máte radi fakty, tak o schovávačke píše grécky spisovateľ Julius Polus v 2.stor. pred Kristom, je to prvý záznam, kde sa spomína, iste nie prvá hra.
Príbeh proroka Jonáša je ako hra na schovávačku. Ale nie celkom vydarená. Chcieť sa schovať pred Stvoriteľom. No to je skôr taký zúfalý pokus, výkrik do ničoty- lebo ako sa:
1. na mieste, ktoré Boh stvoril, teda na celej Zemi s každým je zákutím, môžete schovať
2. pred vševedúcim a vševidiacim Bohom? Keď sa nad tým zamyslíme, je to úplný nezmysel.
Strach nás však niekedy núti robiť nezmysly, ktoré by nám inak ani nenapadli a tak sa Jonáš ide ukryť pred Bohom. V tejto chvíli mi to pripomína tie videá detí, ktoré ešte celkom schovávačku nepochopili a rodičia sa na nich dobrosrdečne smejú, ako stoja za závesom a zakrytú majú len hlavu, alebo si dajú na hlavu krabicu a myslia si, že keď oni nevidia, ani ich nie je vidieť. Jonáš chce Bohu utiecť a schovať sa mu, ale to nejde.
Prečo to vlastne robí? Lebo dostal od Boha úlohu, ktorej sa bojí. Jonáša si vybral Boh za svojho proroka. Čítame: Slovo Hospodinovo zaznelo Jonášovi: Vstaň a choď. Lenže Jonáš sa nato necítil. Vôbec sa z toho netešil, že si ho vybral samotný Boh, nebol poctený, že k nemu prehovoril. Jonáš sa na to necítil a nechcel. Dokonca urobil presný opak. On síce vstal a šiel, ale úplne iným smerom, aby sa Bohu skryl.
Sme aj my taký Jonáš? Chceme sa občas skryť pred Bohom? Alebo chceme niečo zo života pred Bohom skryť? Sú chvíle, kedy si povieme, teraz s tebou Bože o tomto nechcem hovoriť- lebo som nahnevaný, lebo sa bojím, lebo nemám čas...tomu by si aj tak Bože nerozumel, alebo sa za to hanbíme- nebudem sa modliť za vzťah mojich vnúčat, lebo ešte sa nezosobášili v kostole, čo si o tom Boh pomyslí...za toto a tamto sa nehodí modliť sa, modlitba by mala byť taká naškrobená...
Ako by sme Bohu hovorili: Teraz nie! A Boh na to odpovedá: Práve teraz áno. Aké to je zvláštne, že opakujeme, ako potrebné je vyznávanie hriechov a aj to robíme, učíme, že modlitbu máme začínať prosbou o odpustenie (tak sa to budú učiť tí, čo sa zapíšu do prvého ročníka konfi prípravy) a tie najväčšie naše bolesti a zlyhania sa hanbíme Bohu povedať. Je to ako tá Jonášova schovávačka pred Bohom stvoriteľom. Nezmysel.
Čo by si pred Bohom zo svojho života najradšej skryl? Práve to mu povedz. Práve to zlož k nohám Ježiša na kríži, ktorého krv tam tiekla na odpustenie vín. Práve kvôli tebe a tvojmu hriechu, tvojej hanbe, tvojej slabosti, tvojej nedokonalosti.
Boh ťa chce mať vo svojej blízkosti, tak ako tvojich rodičov, tvojich starkých, tvoje deti, tvojich priateľov a tvojich nepriateľov.
Boh ťa neposiela od seba preč, nikdy. Jonášovi zazneli slová: Vstaň a choď! ale nie aby išiel preč od Boha, ale aby išiel tam, kde má znieť Božie slovo. A Jonáš sa bál. Bál sa ísť do Ninive, lebo sa bál tých ľudí. Ninive bolo cudzie mesto, perčo ho Boh posiela nie k židom ale k cudzincom?! Príde a povie im Božie slová a oni ho znenávidia a ublížia mu. Bál sa ich hnevu.
Ale Boh to s ním nevzdal. Jonáš nastúpil na loď ale musela prísť búrka a veľryba, aby ho dostal na miesto, kde ho Boh chcel mať. Takéto ťažkosti museli Jonáša postihnúť, aby prišiel k pokániu, teda ľutoval.
Boh mohol prehovoriť k inému človeku, ale On to s Jonášom nevzdal. Ani s nami to nevzdáva. Kým žijeme tu na zemi, máme čas od Boha aby sme pochopili, že nás miluje a chce. Preto Biblia toľkokrát hovorí, že Boh nemešká ale zhovieva. Ako píše Pavol: Opovrhuješ bohatstvom Jeho dobroty, trpezlivosti a dobrotivosti a nevieš, že Božia dobrota ťa vedie k pokániu?
Pokiaľ žijeme tu na zemi je to možnosť nájsť cestu k Bohu. Po smrti túto možnosť nemáme. My neveríme v očistec. Neveríme, že z nás Boh chce hriechy vypáliť, ako keď sa očisťuje striebro či zlato. Naše hriechy sa nespaľujú, ale zmývajú Ježišovou krvou. Po smrti čaká súd. Obrátenie sa k Bohu patrí k životu.
Síce musel byť Jonáš 3 dni zavretý v bruchu veľryby, premýšľať, hnevať sa možno zúriť, zažiť beznádej, výsledkom je, že sa niečo v ňom zlomilo- zlomil sa strach, hnev, bezradnosť a zvnútra ryby sa modlí k Bohu: Na Hospodina volal som zo svojho súženia a On ma vyslišal. Keď prahla duša moja vo mne, na Hospodina som sa rozpomenul. Ale ja s hlasnou vďakou budem Ti obetovať a splním, čo som sľúbil. U Hospodina je vyslobodenie.
Po slovách tejto modlitby ho ryba vyvrhla na súš a on šiel do Ninive. Vieme si ho predstaviť. Ako stojí na prašnom pahorku, do tváre mu veje horúci vietor a pozerá na mesto pred sebou, obohnané hradbami, ako sa zhlboka nadýchne a povie si: tak poďme na to. A stále cíti v srdci strach a najradšej by znova ušiel, ale už vie, že to musí urobiť. Čakali by sme teraz dlhú premyslenú reč, ktorú si napísal pod figovníkom, ale toto sa nedeje.
Jonáš len vstúpi do mesta a musí cítiť vedenie Božím Duchom a Božiu moc, lebo všetko, čo povie je po hebrejsky 5 slov: Ešte 40 dní a Ninive bude vyvrátené! Žiadne vyhrážky, presviedčanie, vysvetľovanie, ako to robil Peter vo svojej prvej kázni, kedy sa obrátilo 3000 ľudí.
Ešte 40 dní a Ninive bude vyvrátené zo svojich základov! Toto bolo všetko, čo Boh povedal v Ninive a ľud na to reagoval. Dali dole krásne šaty a obliekli sa do vrecoviny, sedeli v popole, postili sa a v slzách volali k Bohu aby im odpustil, aby sa nad nimi zľutoval.
Ako by sme reagovali my? Ľahšie sa to počúva, ako vykoná. Viete si predstaviť, že by ste nešli do obchodu, do práce, do vinice, nezapli televízor, nepustili rádio, nezavolali dcére či synovi, lebo nič by nebolo dôležitejšie ako sadnúť do popola, nejesť, lebo ani jedlo nie je dôležité, a volať k Bohu: Odpusť Pane. Neznič nás, nech nezahynieme my, naše deti, naše vnúčatá v ohni. Lebo toto v Ninive urobili. Ešte aj kráľ zosadol z trónu a dal vyhlásiť: Nech ani ľudia ani zvieratá neokúsia nič, nech sa nepasú ani vodu nepijú. Nech sa každý odvráti zo svojej zlej cesty a od násilia, čo má v rukách. Azda sa Boh znova zľutuje.
Keď sa učíme o prorokovi Jonášovi na náboženstve, tak sa zvyknú deti spýtať: Ale toto sa naozaj nestalo, nemohla ho zjesť veľryba?! Tí prísne racionálni dospelí tiež zaváhajú. Nemyslím, že pre všemohúceho Boha, ktorý urobil toľko divou na zemi, by niečo také nebolo možné. Ale to predsa táto prorocká kniha nechce povedať- nie je to kniha o biológii veľrýb. Je to kniha, ktorá nás má poučiť a vystíhať. Jej zvesť je platná.
Keď my hovoríme Bohu nie, Boh nám hovorí veľké ÁNO. Nechcime pred Ním nič skryť a zatajiť.
Nikdy nás neposiela preč od seba.
Obrátenie k Bohu je možnosť, ktorá patrí k životu. Pokánie je naša prvoradá úloha. U Hospodina je vyslobodenie.