Podobenstvo o márnotratnom synovi

Podobenstvo o márnotratnom synovi

4.nedeľa po Veľkej noci

11 A pokračoval: „Istý človek mal dvoch synov. 12 Mladší z nich povedal otcovi: ‚Otec, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí.‘ A otec im majetok rozdelil. 13 Po niekoľkých dňoch si mladší syn všetko vzal, odišiel do ďalekej krajiny a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. 14 Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trpieť núdzu. 15 Išiel teda a uchytil sa u jedného obyvateľa krajiny. Ten ho poslal na svoje pole pásť svine. 16 Túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale ani tie mu nikto nedal. 17 Vstúpil do seba a povedal si: ‚Koľko nádenníkov môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. 18 Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otec, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. 19 Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.‘ 20 Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. 21 Syn mu povedal: ‚Otec, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom.‘ 22 Ale otec povedal svojim sluhom: ‚Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! 23 Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho! Jedzme a radujme sa, 24 lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený, a našiel sa.‘ A všetci sa začali radovať. 25 Starší syn bol na poli. Keď sa vracal a bol už blízko domu, počul hudbu a tanec. 26 Zavolal si jedného zo sluhov a vyzvedal sa, čo sa deje. 27 Sluha odpovedal: ‚Prišiel tvoj brat. Tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa vrátil zdravý.‘ 28 Starší syn sa však nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. 29 On však odpovedal otcovi: ‚Pozri, toľko rokov ti slúžim, nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. 30 No keď prišiel tento tvoj syn, ktorý ti premárnil tvoj majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.‘ 31 Ale otec mu povedal: ‚Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo mám, je tvoje. 32 Ale teraz sa patrí veseliť a radovať, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.‘ (Lk 15, 11-32)

Bratia a sestry v Ježišovi Kristovi!

Keď Pán Ježiš rozpráva podobenstvo, nechce nás naučiť nejaký príbeh, ale to, čo sa skrýva za tým príbehom. Počuli sme o troch postavách- syn (podľa ktorého sa aj podobenstvo volá-o márnotratnom synovi), otec a druhý syn.

Mladší syn- žiada si svoj podiel. V staroveku vôbec nebolo zvykom, aby majetok prešiel z majiteľa na dediča ešte za života. Ani dnes to nie je práve príjemné. V knihe Sirachovej (apokryf 33, 20) dokonca čítame: „Ani synovi ani žene, ani bratovi ani priateľovi nedávaj, dokiaľ žiješ, moc nad sebou; ani svoj majetok nikomu nedávaj, aby si neľutoval, keď by si musel oň prosiť.“

To, že mladší syn si žiada podiel, je vlastne urážka otca, ako keby si prial jeho smrť. Zoberie majetok a odchádza do cudziny, odcudzí sa. aj dnes, keď deti odídu, odsťahujú sa inam, cítia rodičia, že im chýbajú. Pritom žijeme v dobe, kedy je telefón, internet- ale aj tak sa vzťah zmení. Lenže vtedy to znamenalo, že o ňom možno už nikdy nebudú počuť, nebudú vedieť, ako sa mu darí, ani či umrie. Nič.

A synovi sa nedarilo, bol absolútne ponížený- pásol svine, túžil jesť so sviňami. Pre Žida boli svine kulticky nečisté- ako keby sme sa my riadili horoskopmi, alebo sa zahrávali s vyvolávaním duchov. A syn ľutuje.

Ale jeho ľútosť ešte musí vyzrieť. On ľutuje, že u jeho otca sa ešte aj otroci majú lepšie- ľutuje seba, neoľutoval, čo spravil. Až keď bosí stojí pred svojím otcom, povie: „zhrešil som“. Urobil som nesprávnu vec, nepočúval som Božiu vôľu, nežil som ako tvoj syn.

Koľkokrát odchádzame my od nebeského Otca?

Druhou postavou je otec. Otec robí prvý krok. Nečaká na syna doma. Hneď ako sa dozvie, že ho videli, tak mu ide v ústrety. Ešte skôr, ako syn niečo povie, vybozkáva ho a vyobjíma. Odpustil mu. Aj keď syn nežiada ešte odpustenie, on mu už odpustil. Dáva mu topánky- bosí chodili otroci. Ale otec nechce otroka, ale syna. Dáva mu plášť, dáva mu prsteň. Dáva synovi viac, než si ten vôbec vedel predstaviť. Otec sa raduje tak veľmi, že vystrojí veľkú hostinu.

Ak sa ľudský otec dokáže tak veľmi tešiť, že sa mu vrátil syn- o čo viac nám to má ukazovať obraz nebeského Otca, ktorý sa teší z každého jedného syna alebo dcéry, ktorý príde domov. Koľkokrát odídeme? Vždy keď hrešíme, odchádzame. Ideme preč od Boha. Ale vždy sa môžeme vrátiť. A Boh? Čaká nás s otvorenou náručou. Ide nám v ústrety skôr, než my jemu.

Usiluješ sa napodobňovať Boha v tom, že sa usiluješ znova obnoviť naštrbené vzťahy?

Si ako otec v príbehu a robíš prvý krok? Ideš v ústrety tomu, kto možno odišiel, urazil, zlyhal?

Otec prinavrátil synovi dôstojnosť syna. Keď Pán Ježiš zomrel, bola jeho smrť zaplatením za to, aby sme nemuseli byť otrokmi diabla a hriechu. Vrátil nám to, načo nás Boh stvoril- sme synmi a dcérami nebeského Otca. V Kol 3, 12 čítame: ako vyvolení Boží, svätí a milovaní, oblečte si milosrdný súcit, dobrotivosť, pokoru, miernosť, trpezlivosť. Nezabudnime na to, čo sme dostali a akí máme byť.

Posledná postava je starší syn. Ťažko pracuje na majetku otca. Je nahnevaný. On robil všetko podľa zákona, ostal pri otcovi. A predsa otec s otvorenou náručou víta toho, čo odišiel. Je to nespravodlivé.

Starší syn napriek tomu, že ostal doma, je od otca ďaleko, aj od brata. Neosloví svojho otca „otec“ ani mladšieho brata „brat“. Hovorí: „tento tvoj syn“. Otec mu pripomína, že patria k sebe a že ho miluje, keď mu hovorí „syn môj“ a pripomína: „tento tvoj brat“.

Otec sa teší aj z jedného aj z druhého syna. Lebo obaja sú nakoniec pri ňom. Ten mladší syn, ktorý odišiel ale oľutoval a vrátil sa, to sú colníci a hriešnici. Starší syn sú farizei a zákonníci a otcom je sám Ježiš Kristus, ktorý volá k nebeskému Otcovi.

Náš nebeský Otec má rôzne deti. Niektoré sú pri Ňom verne celý život a nebeský Otec sa raduje. A niektoré deti odchádzajú. Ale keď sa vrátia tak sa teší aj z nich. Najdôležitejšie je, aby všetci naši cestu domov. Aby oľutovali svoju pýchu a svojhlavosť a vrátili sa k Bohu Otcovi.

Pokánie je vždy darom od Pána. Ale stojíme my v našej službe tak, aby ľudia túžili prísť k Bohu? Sme sami otvorení pre pokánie?

Podobenstvo opäť končí hostinou a radosťou. Tak ako minulotýždňové podobenstvo o stratenej ovci, alebo predtým o vzácnej perle. Boh sa raduje z nás, keď sme pri ňom. S radosťou nás objíma. Cíťme to, dôverujme tomu a žime ako synovia a dcéry, tak je to Jeho vôľa.