Každý z nás sa určitým spôsobom bojí tmy. Pamätám si, že na jednom tábore sme mali nočnú hru, kde nás rozdelili do menších skupín asi po štyroch a každú skupinku zaviedol jeden vedúci hlboko do lesa. Keď sme boli už dosť ďaleko v lese vedúci nás tam nechal samých a on niekde "zmizol". Ja už som vtedy mala asi nejakých 16 rokov čiže som mala na starosti našu skupinu. Deti sa veľmi báli a držali sa ma ako kliešte lebo všade naokolo bola veľká tma. Mali sme zo sebou iba jednu malú baterku, aby sme videli aspoň pod nohy. Odrazu som dostala nápad. V jednej piesni, ktorú určite poznáte aj vy sa spieva: "Do tmy na svet prišlo k nám svetlo sveta". A tak sme si túto pieseň začali spievať. Zrazu sme mali pocit, akoby tá tmavá tma okolo nás už nebola taká tmavá. Tým že sme si zapálili svetielko v našich srdciach aj tá temnota strachu zrazu zmizla a my sme sa z odvahou pustili nájsť cestu naspäť na chatu.
Presne o tomto nám hovorí aj dnešný veršík na zamyslenie. Keď nám pán Boh rozsvieti svetielko v našom už nenachádzame v nás miesto pre tmu, ktorou môže byť strach, obavy, nenávisť...
Prajem vám pekné vyfarbovanie.
↓ Tu si môžete stiahnuť obrázok aj v PDF ↓
